Apollo

APOLLO

Apollo bol jedným s mačičiek, ktoré sa narodili našej Micine. Mačičke ktorú mala starká na dvore.  Apollo sa narodil v Auguste 2023. Hneď ako som ho uvidela padol mi do oka. Bol to taký malý biely anjelik. Obidvaja sme si padli do očka a preto som sa rozhodla, že si ho naučím aby mohol byť so mnou vo vnútri. Síce to bol vonkajší kocúrik ale myslela som si, že keď si ho od mala budem učiť dovnútra tak sa naučí a bude s neho vnútorná mačka. S Murkom mi to vyšlo. Keby na veterine nepovedali, že Murko trpí genetickou chorobou ktorá sa nedá liečiť jednoznačne by som doma mala Muríčka, pretože toho som od malička učila, čo sa môže a čo nie. Bol to maznáčik a ľúbilo sa mu vnútri. Do dnešného dňa pekne poslúcha a následuje ma všade kde sa pohnem. Je to parťák v dobrom aj v zlom. 

Apollo bol rovnako ako Murko od malička veľmi učenlivý a mal veľmi dobrú povahu. Tí dvaja keď boli spolu boli ako zohraní kamaráti. Na život a na smrť. Síce sa zo začiatku trošku mlátili lebo Murko sa nechcel socializovať ale neskôr si na seba zvykli. 

Netrvalo ale dlho a našli si k sebe cestu a pre mňa to bol zážitok ich pozorovať. 10 minút sa bili a potom spolu zaspali v objatí. Doslova ! 

Keď však sa Muríčkovi viac a viac prejavovala choroba zašla som sním na veterinu a tam mi potvrdili, že sa tá žiaľ nedá liečiť. Má to v rodené a na to nie je žiadna liečba. Vtedy som si musel vybrať. Tí dvaja si boli takí blízky a Murko každý večer k nám chodil a pozeral sa dovnútra a videl ako Apollo je so mnou na sedačke a on chudáčik nemohol byť s nami. Bolo mi ho veľmi ľúto. Lenže keby som ho pustila dnu preniesol by to aj na Apollka a to som nechcela. Bolo to veľmi ťažké sa na nich pozerať. Ale po čase si zvykli. Murko nás strážil z vonka a Apollo zasa z vnútra. Všetko bolo fajn mali sme sa radi. Konečne som znova bola šťastná. 

S Apollom sme si spolu nažívali u mňa doma. Ráno ma vždy zobudil ale nikdy som sa na neho nehnevala. Po tom ako ma zobudil on si zaľahol späť do postele  a spinkal ďalej. Hlavne že ráno o šiestej už buntošil ale bol taký zlatý, že sa na neho jednoducho nedalo hnevať. 

Pri Apollovi bolo dobré to, že nebol sním žiaden problém a vždy za každých okolností mi robil spoločnosť. Keď som pozerala film na notebooku alebo robila niečo iné vždy v tichosti prišiel za mnou a robil mi spoločnosť. Táto jeho vlastnosť mu zostala od útleho veku. Už ako mačiatko ľúbil pozerať filmy. Zo začiatku dlho nevydržal a hneď zaspal. Vyčarilo mi to úsmev na perách ho sledovať. 

 

Neskôr ale začali problémy. Na začiatku novembra toho roku ako sa narodil. Do dnes si pamätám ten deň. Na to sa jednoducho nedá zabudnúť. Pretože v ten deň sa to všetko začalo. Po práci som prišla domov a všetko bolo v poriadku. Prišiel ma normálne privítať k dverám, pohladkala som ho a nachystali sme sa spať. Dokonca dve hodiny pred tým ako som mala prísť z roboty domov ho bola pozrieť krstná mama s bratrancom lebo boli to moji sousedi a tiež hovorili, že bol Apollko úplne v poriadku. Okolo pol noci som počula divné zvuky. Keď som zapla svetlo Apollo nebol pri mne na posteli, tak som sa išla pozrieť do obývačky čo sa deje. Našla som ho v strede miestnosti vracať. Keď som sa priblížila všimla som si v tom nejaké špagety. Hneď ma napadlo, čo to môže byť. Vygooglila som si, že sú to nejaký problémový tvorovia. Pre istotu som zavolala na veterinu. Chcela som ho tam hneď ísť zobrať ale pán mi cez telefón povedal, že stačí mu dať niečo na od červenie. Bála som sa, tak som ho pre istotu na druhý deň zobrala na veterinu. Do rána bol veľmi slabí ale ešte stál na vlastných nohách. Veľmi som sa o neho bála. Pán ma ale cez telefón ubezpečil, že je to normálne. A treba ho len od červiť. Keď sme prišli na veterinu ujala sa nás nejaká mladá doktorka. Nepoznala som ju. Ale vyzerala milo tak som jej verila. Hneď ako zistila o čo ide mi povedala, že si Apolla nechajú na pozorovanie. Zbystrila som pretože sa mi to veľmi nezdalo. Jej argument bol, že keby sa jeho stav zhoršil aj tak by som s ním musela utekať späť. Tak som dala na jej slová a nechala ho tam. Povedali mi, že na ďalší deň si pre neho môžem prísť. Lenže som musela ísť do roboty tak sme sa dohodli, že večer po robote si pre neho prídem. Celý ďalší deň som bola ako na ihlách. Večer som volala na veterinu, že som skončila v práci a idem si teda po malého. Lenže človek za telefónom mi povedal, že by bolo dobré keby tam Apollko zostal do rána, lebo jeho stav sa trocha zhoršil. Moje obavy sa naplnili. Zostala som spať u rodičov v meste. Ráno som volala na veterinu, pretože mi povedali, že o deviatej si pre neho môžem prísť a keď som tam volala povedali mi, že kocúrik je na tom veľmi zle a že sa mám pripraviť na najhoršie. Bola som v šoku. Zobrala som ho tam ešte po vlastných a oni mi z malého kocúrika za tri dni spravili mrtvolu. S ocinom sme tam išli. Musela som ho vidieť. Pani doktorka čo ho mala na starosti tam nebola a ujali sa nás iba tí ľudia čo tie zvieratá majú na starosti. Niečo ako zdravotná sestra. Keď som ho uvidela v tej klietke podlomili sa mi kolená. Bol v hroznom stave. Ťažko dýchal a bol nevládny. Dokonca ani neotvoril oči keď som ho volala. Ocino usúdil, že bude lepšie ho tam nechať a keby sa niečo zmenilo tak prídem. Rozhodla som sa ísť domov. Celý deň som preplakala. Večer okolo piatej mi zavolali, že Apollko už nie je medzi živými aby som si pre neho prišla. Ja ani neviem ako som sadla za volant a odišla tých 15 km. Do dnes neviem ako som prišla do mesta na tú veterinu. Hneď ako som dorazila ma privítali s tým, že treba zaplatiť. Preto som im povedala, nech to vyriešime ako prvé lebo keď ho vidím, už nebudem súca. 

To čo ma ale najviac prekvapilo bolo, že malé mača nadopovali liekmi na od červenie a kto vie ešte s čím. Môj kocúrik im slúžil ako testovací objekt na to koľko mača vydrží takých liekov ! Bola som veľmi nahnevaná sama na seba, že som to dovolila. Mala som si ho hneď zobrať domov a nemala som ho tam nechávať. Do dnes si to vyčítam ! Bola to moja chyba že zomrel, lebo keby som ho zobrala domov a postarala sa o neho sama možno by to neskončilo tak ako to skončilo. 

8. Novembra 2023 som sa s ním navždy rozlúčila. Aj keď ten čas s ním bol krátky navždy zostane v mojom srdci. Bol to malý biely anjelik a nezaslúžil si takýto koniec. Poučila som sa, že veterinárom nebudem nikdy veriť pretože sú to odborní ľudia ktorým nezáleží na živote zvierat ! Pretože zviera nemôže povedať čo s ním tam robia a nemôže sa brániť ! 

Na tejto konkrétnej veterine ma už nikdy neuvidia, to si môžu byť ísť, pretože po roku som sa rozhodla znova otvoriť svoje srdce tentoraz mačke, pred tým som mala psíka a oni mi ho zabili. Viete si predstaviť aké je to rozlúčiť sa po 12 rokov s milovaným psíkom ? Maxík mi zomrel na zlyhanie obličiek a po roku žiaľu a smútku som sa rozhodla si zobrať Apollka pod svoje krídla a dať mu teplý domov a na tej veterine si s neho urobili pokusného králika a zabili mi ho ! Plakala som, bola som zdrvená ale najviac som za to vinila seba nie tých ľudí na veterine. Ja som mohla za to, že zomrel. Fakt, že jeho mačacia matka mi ho zverila, pretože to nie je hlúposť povedala som jej, že sa o neho postarám a nedodržala som svoj sľub. To ma do dnes trápi. Môžu si o mne ľudia myslieť svoje ale jednoducho ja to tak cítim. 

Odpočívaj v pokoji Apollko.